Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami a jednou veľkou mlákou býva pisateľka tohto blogu. Nebýva tam však sama, býva tam spolu s veľmi šikovným mužom v meste bratskej lásky, v krásnom apartmáne s nádherným výhľadom na západ slnka, ktorý môžeš vidieť na úvodnej fotografii. Milý čitateľ, v tomto článku ti prezradím zaujímavý príbeh o tom, ako sa toto všetko postupne stalo skutočnosťou.
Túžby a sny
Maroš sa začal venovať tenisu na súťažnej úrovni vo svojich desiatich rokoch počas štúdia na jazykovom osemročnom gymnáziu v Košiciach. Zo všetkých predmetov ho najviac bavila matematika a cudzie jazyky. Myšlienka odcestovať do Ameriky mu po prvýkrát zišla na um keď mal 17 rokov, pretože sa chcel tenisu venovať aj počas vysokej školy na trošku inej úrovni. Taktiež sa túžil zdokonaliť v anglickom jazyku a vyskúšať si život na vlastnú päsť mimo Slovenska. Pred odchodom do Ameriky sa ešte potreboval zlepšiť v tenise, a preto sa rozhodol pre vysokú školu v Bratislave, kde vtedy pôsobil tenisový klub Love 4 Tennis (dnešná Tenisová akadémia Dominiky Cibulkovej). Pre štúdium si vybral manažérsku matematiku na fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. No už počas prvého roka štúdia sa začal zameriavať na posielanie prihlášok na rôzne americké univerzity.
Výber Americkej vysokej školy
Vybrať si univerzitu, ktorá je na opačnom konci sveta je ťažké. No našťastie existuje internet s množstvom dostupných informácií, na základe ktorých sa dá dozvedieť o kvalite danej školy, možných programoch štúdia a či daná univerzita podporuje jednotlivé športy.
Pre Maroša bolo veľmi dôležité, aké má univerzita meno a aký má tenisový tím. Rozposlal približne 50 prihlášok, ktoré adresoval tímovým trénerom, pretože ak chce niekto navštevovať americkú univerzitu ako atlét, rieši sa to cez univerzitných trénerov, ktorých je potrebné osloviť a zaujať. Napríklad ak ide o tenis, študent musí nahrať video so svojimi tenisovými schopnosťami, pripojiť dosiahnuté tenisové výsledky a výber fakulty, na ktorej by si chcel študovať. Samozrejme to, že je dobrý atlét nestačí, pretože musí byť dostatočne dobrý aj na to, aby si popri športe zvládal štúdium. To znamená, že je samozrejmosťou mať urobené medzinárodné skúšky SAT (Scholastic Aptitude Test) a TOEFL (Test of English as a Foreign Language). Každá škola má určený minimálny počet bodov, ktorý je potrebné dosiahnuť na spomínaných skúškach.
Horibilné sumy za štúdium
Štúdium na priemernej americkej univerzite stojí na jeden semester cca 17-tisíc dolárov plus ubytovanie a strava zhruba 5-tisíc dolárov. Titul bakalár, ktorý v Amerike trvá 4 roky, stojí jedného študenta približne 175-tisíc dolárov. Viac o systéme amerických univerzít spomínam v inom článku, ktorý si môžeš prečítať kliknutím sem. Každopádne sú to šialené čísla, to znamená, že Maroš potreboval štipendiá, ktoré nanešťastie neposkytuje každá univerzita. A tak sa Maroš nakoniec na základe všetkých faktorov rozhodol pre Temple univerzitu vo Philadelphii. Vybral si FOX School of Business– fakultu biznisu so študijným programom risk manažment a poisťovníctvo.
Ťažké Americké začiatky
Keďže Maroš úspešne ukončil prvý ročník v Bratislave, započítali mu niektoré kredity, a tak mohol vyštudovať bakalára v Amerike za tri a pol roka. Začiatky však boli veľmi ťažké. Ako sám hovorí, prišiel s jednou cestovnou taškou do krajiny, v ktorej nikoho nepoznal. Našťastie počas bakalárskeho štúdia patril do univerzitného tenisového tímu (Temple Owls) spolu s ďalšími 8 študentami, s ktorými sú dobrá partia dodnes. Existuje o tom dokonca aj článok, ktorý si môžeš prečítať kliknutím tu. Tréningy mali každé ráno 2 až 3 hodiny, k tomu trikrát týždenne poobedná kondička. Počas letných prázdnin si Maroš privyrábal na rôznych brigádach. Dve letá strávil ako tenisový inštruktor v tenisovej akadémii jednej z najlepších univerzít sveta- Harvard v Bostone. Napriek všetkým možným aktivitám sa mu k tenisovému štipendiu niekoľkokrát podarilo získať aj tie prospechové. Na konci bakalárskeho štúdia sa rozhodol pre svoj budúci magisterský odbor a vybral si aktuárstvo (poisťovnícka matematika). Keďže univerzitní tenisti môžu byť iba bakalári, začal pôsobiť ako pomocný tenisový tréner svojho bývalého tímu.
Problémy medzinárodných študentov
- Počas posledného roka magisterského štúdia si študenti vyberajú svojho budúceho potenciálneho zamestnávateľa.
- Na univerzitách sa organizujú pracovné veľtrhy, na ktorých si firmy vyberajú na základe pohovorov svojich budúcich zamestnancov.
- Veľký problém však nastáva, ak si hľadá prácu medzinárodný študent, pretože potrebuje pracovné víza.
- Mnoho firiem prácu pre zahraničných absolventov ani neponúka, pretože to pre nich predstavuje extra výdavky a nekonečné papierovačky spojené s prihlasovaním svojho zamestnanca do lotérie, ktorú koniec koncov nemusí vyhrať, a teda nemôže pre danú firmu pracovať (prihlášky musí riešiť zamestnávateľ; firmy majú zväčša na to určených svojich právnikov).
No napriek týmto komplikáciám, sa Marošovi podarilo očariť veľmi dobrú spoločnosť, a tak svoje štúdium úspešne zavŕšil v máji v roku 2017 titulom MS (Master of Science) s pocitom, že je prijatý do jednej z najväčších amerických poisťovní a naďalej ostáva v Amerike.
Dvom sa táhne lépe
Po skončení univerzity mohol Maroš ostať v Amerike až tri roky, a to len vďaka tomu, že jeho vyštudovaný odbor zapadá do kategórie STEM (Science, Technology, Engineering, Math). Ak odbor nezapadá do danej kategórie, medzinárodní absolventi môžu ostať v Amerike len jeden rok.
Mesiac po skončení Marošovej školy som prišla na americkú scénu ja. O tom, aké povolenia som potrebovala pripravujem článok, takže sa o tom milý čitateľ dočítaš nabudúce.
Prvých pár dní sme bývali v Marošovom vysokoškolskom apartmáne. Za tých pár dní sme nakupovali nábytok, pretože v našom novom apartmáne okrem kuchyne a kúpeľne nebolo nič. Pár týždňov po mojom príchode Maroš začal v novej práci a ja som začala chodiť na Temple univerzitu, kde som študovala angličtinu pre medzinárodných študentov. O tomto fakte som už na blogu čo to napísala, takže ak si o tom ešte nečítal, môžeš tak urobiť kliknutím sem. Bola to pre mňa dobrá šokovka. Jediná európanka medzi kuvajťanmi, číňanmi, afričanmi, arabmi, no naučilo ma to veľmi veľa.
Sťahujeme sa na opačný koniec sveta?
Ako som už spomenula, Maroš mohol po skončení školy ostať v Amerike tri roky. V praxi to znamená, že povolenie mu končí v apríli 2020. No jedinou možnou cestou pre nás ako ostať v Amerike je výhra v jednej z dvoch lotérií. Jednou z nich je lotéria na zelenú kartu (Electronic Diversity Visa Lottery), ktorá zahŕňa možnosť pracovať. Do tejto lotérie sa hlási 23 miliónov ľudí, z ktorých vyžrebujú iba 55-tisíc žiadateľov. So zelenou kartou je to komplikované, viac spomeniem v budúcom článku. Druhá lotéria je lotéria na pracovné víza, o ktorej čo to spomínam v minulom článku, ktorý si môžeš prečítať kliknutím sem.
V apríli roku 2019 sa Maroš prihlásil do lotérie už po dvoch neúspešných pokusoch tretíkrát (šanca na vyžrebovanie je jedna ku trom). Keďže stále bola veľká šanca, že pracovné víza nevyhrá, dostal pracovné ponuky od svojho zamestnávateľa, ktorý sídli vo viacerých svetových metropolách. V hre bol pre nás Singapur, Dubaj a Hong Kong.
Vyhrali sme víza?!
Poviem ti, milý čitateľ, oblieval ma pot už len pri predstave ďalšej takej obrovskej zmeny. No každým dňom sa to pre nás nanešťastie stavalo reálnejšie a reálnejšie. Pamätám si akoby to bolo včera čo sme sedeli v jednom z parkov vo Philly. Maroš už bol na pokrajoch všetkých nádejí, no ja som vízam verila do poslednej sekundy. Ani nie tak kvôli sebe ale kvôli Marošovi. Vedela som totiž, že chce v Amerike veľmi ostať. Robí si tu totiž ďalší titul- FSA (Fellow of the Society of Actuaries), vďaka ktorému bude jeden z plnohodnotných aktuárov patriaci k oficiálnej Aktuárskej asociácii. Je to dlhá cesta, ktorá trvá pár rokov a pozostáva z 10tich veľmi náročných skúšok. Na každú jednu sa Maroš pripravuje aspoň tri mesiace každý jeden deň. Predpokladám, že si vieš predstaviť aké náročné to je. Šesť z nich má už úspešne za sebou. Bola by veľká škoda, keby zrazu musel odísť z Ameriky a nedokončiť tak titul. Avšak v piatok podvečer 26. apríla 2019 mu prišiel email od právnikov jeho zamestnávateľa so slovami: gratulujeme, vyžrebovali Vás v lotérii. Zalial nás pocit veľkej radosti, pretože tu môžeme byť oficiálne ďalej dovtedy, dokedy budeme sami chcieť.
Milý čitateľ, cieľom tohto článku nie je chvastanie sa ani nič podobné. O Marošovi hovorím a píšem veľmi rada, pretože podľa mňa je veľmi šikovným a inšpiratívnym človekom, ktorý môže učiť sebadisciplínu ostatných. Vlastne to aj robí, chodí prednášať na svoju bývalú univerzitu. Usmievam sa, lebo by som o ňom vedela písať ešte veľmi veľa. Dosiahol, dosahuje a ešte verím, že bude dosahovať všetko, čo si stanoví ako svoj cieľ. Za tým všetkým je však nespočetné množstvo sebazaprenia a ja to viem najlepšie, pretože som toho priamym účastníkom.
Tina
