Prečo prestávam odpisovať na správy nie len o vízach

Zdieľaj

Share on facebook
Facebook

Milí čitatelia, vitajte pri novom článku, ktorý je tak trošku netradičný. Píšem ho na základe môjho pocitu, podľa ktorého by mal byť súčasťou tohto blogu. Práve vďaka mojim článkom totiž na mňa naráža mnoho ľudí, ktorí by chceli pracovať v Amerike, čo je veľkým kameňom úrazu.

Z toho dôvodu sú nasledujúce riadky napísané tak, aby som článok mohla preposlať každému, kto bude chcieť, aby som mu nejakým spôsobom pomohla.

Priznám sa, spočiatku mi robilo radosť odpovedať a posunúť všetky moje vedomosti ohľadom konkrétnej témy každému, kto ma oslovil. Postupom času som si však začala uvedomovať, že väčšina ľudí, ktorí ma oslovujú ma nikdy nezačali sledovať ani na jednej mojej sociálnej sieti, a aj keď začali, po zistení, že ich reálne neviem dostať do USA, mi dali unfollow. Som ten typ človeka, ktorí sa naozaj snaží pomôcť nezištne hocikomu, avšak keď toho začne byť veľa, prestanem mať z toho radosť a stráca to pre mňa akýkoľvek zmysel. Čo je dobrý skutok? Venovať čas nezištne 10, 20 či 250 správam?

Vzhľadom na množstvo správ a času, ktorého musím venovať jednotlivým prípadom som už zvažovala, že možno by nebolo zlé začať spoplatňovať konzultácie, no koniec koncov sa na niečo také necítim kompetentná.

Keďže tento článok čítate aj vy, moji pravidelní čitatelia, trošku vám priblížim celú situáciu z môjho uhla pohľadu. Každý, kto mi napíše je individuálny prípad, pretože víz a zamestnaní existuje veľmi veľa. Písali mi už lekári, učitelia, speváčky, hudobníci, opatrovateľky, stavbári, kuchári ale tiež aj záujemcovia o akúkoľvek prácu na čierno. Hlavným problémom väčšiny je, že nemajú tušenie, aké ťažké je začať pracovať v USA a keď sa to aj snažím niekomu vysvetliť, mnohokrát dostávam pocítiť, že veď oni aj tak vedia lepšie. Potom teda nerozumiem, načo sa ma pýtajú otázky.

Nemáš nejakú kamošku v NYC, ktorá mi vybaví prácu?

Často mi chodia otázky, či nepoznám niekoho, kto by vedel vybaviť prácu za veľkou mlákou. Haha raz mi prišla správa, či dokonca nemám nejakú kamošku v NYC, ktorá vie vybaviť prácu tak, aby dotyčná neznáma priletela do NYC a na druhý deň mohla ísť do práce. Viete si predstaviť, že dohadzujete prácu nejakému cudziemu človeku, na základe toho, že vám napíše na Instagrame? A dokonca prácu na čierno a sami seba ohrozíte? To, že sa spočiatku tvárila, že môže oficiálne pracovať a koľko času ma stálo zistiť o jej vízach viac, už radšej z tohto príbehu vynechávam. Konečný výsledok však bol, že keď som jej povedala, že ide o prácu na čierno, žiaľ neviem pomôcť a držím jej palce, dostala som unfollow.

Priznám sa, toto je vec nad ktorou sa viem hocikedy zamyslieť. V skutočnosti nepoznám nikoho v Amerike, kto by takto dohadzoval prácu, ani si neviem predstaviť, že by na serióznu prácu niekto taký existoval.

Pracovné víza, zelené karty

Zdôrazním to aj v tomto článku, získať zelenú kartu alebo pracovné víza je naozaj veľmi ťažký proces. Môj manžel si tu odmakal celú vysokú školu a aj tak sme sa skoro kvôli vízam sťahovali na opačný koniec sveta. Nakoniec sa nám jeho pracovné víza podarilo až na tretí pokus vyhrať v lotérii. Lenže ani do tej lotérie sa nie je možné dostať len tak. O vízach mám samostatný článok, takže ak ste ho náhodou nečítali, pripájam ho sem: Ako získať pracovné víza do USA. Tému víz spomínam aj v tomto článku: Je ťažké získať americké víza?

Zelená karta a lotéria s tým spojená je tiež samostatná kapitola otázok. To, kedy sa žrebuje, koľko stojí prihlásenie, si čítam v správach minimálne raz za týždeň a nejde mi do hlavy, že ako je možné, nevedieť nájsť túto informáciu na internete. Keď chcem ísť žiť do Ameriky, musím si predsa vedieť nájsť úplne základné informácie. A tu nastáva otázka: hľadajú ľudia tieto informácie cez Google alebo sa im nechce strácať čas a radšej sa opýtajú? Čo myslíte?

Hlavná stránka na prihlasovanie a následné kontrolovanie žrebovania je nasledovná: Electronic Diversity Visa Program. Prihlásenie do lotérie je zadarmo, šanca že vás vyžrebujú, je menej ako jedno percento. Výsledky žrebovania sú každý rok v priebehu mája, do lotérie sa da prihlásiť koncom každého roka (október – november). Pozor však, ak vás vyžrebujú, nie je istota, že naozaj dostanete zelenú kartu, pretože musíte vedieť splniť podmienky, napríklad: zúčastniť sa na pohovore na ambasáde, následne prísť do pol roka do USA, zaplatiť poplatky a vybavovať ďalšie povolenia.

Odpoveď a snaha pomôcť je málo na podporu cez sociálne siete?

Ďalšia vec, ktorá mi vŕta hlavou je, že mám pomáhať ľuďom, ktorí nie sú ochotní sledovať a podporiť ma (dať mi follow) na Instagrame alebo Facebooku. Poviem vám úprimne, neviem si predstaviť, že oslovím kohokoľvek, od koho niečo potrebujem a ja mu za to nedám ani jeden jediný like. Takže či sa ma niekto opýta na lieky, akú SIM kartu si ma kúpiť, či viem pomôcť s vízami atď. atď., na takéto správy rovno odpoviem týmto článkom. Buďme ľudskí. Dosť, že všetky moje články sú zadarmo, venujem čas všetkým odpovediam a jediné čo mi môžete dať okrem poďakovania, ktoré tiež nie je samozrejmosťou, je follow. Viete koľko ľudí mi na moju správu so všetkými informáciami ohľadne víz nič neodpíše? Veľa. Naozaj nevidím absolútne žiadny dôvod, prečo by som mala pomáhať niekomu, kto ma nie je ochotný podporiť ani takouto formou.

Kde je realita a ako viem naozaj pomôcť s vízami?

Ako som už spomenula, neposúvam žiadne kontakty na nikoho, kto vie dohodiť prácu. Sama v USA nepracujem, takže som dokonalý príklad toho, aké ťažké to je v skutočnosti. Reálne s čím pomáham 99% ľuďom v správach je, že hľadám informácie na internete za nich. Keďže píšem tieto články už dva roky, viem celkom rýchlo nájsť informácie akéhokoľvek druhu. Ale keď sa nad tým teraz spoločne zamyslíme, keďže viem tie informácie nájsť ja, dokáže ich tým pádom nájsť samozrejme hocikto iný. Možno to zaberie o trošku viac času ale výsledok bude koniec koncov stále rovnaký.

Za skutočnosť, že som v USA vďačím môjmu manželovi, ktorí si tu odmakal 5 rokov na vysokej škole, ktorá stala neskutočné peniaze. Brigády, šetrenie, pracovanie na sebe, následná práca pod tlakom, ďalšie skúšky atď. Kiež by som mohla povedať, že je to jednoduché, ale nie je. Som si viac než istá, že žiadny jednoduchý návod ako prísť do USA len tak, lebo ja by som chcel / chcela neexistuje. Systém je nastavený tak, že buď tu budete načierno ako väčšina Slovákov s tým, že nemôžete opustiť túto krajinu, alebo pôjdete veľmi zdĺhavou cestou plnou byrokracie, papierovačiek presne tak, ako to urobil môj manžel a každý, kto tu oficiálne žije. Neexistuje nič medzi tým. V oboch prípadoch však nie som tá, ktorá by vám vedela pomôcť.

Záver a poďakovanie

Dúfam, že tento článok nevyznieva akýmkoľvek spôsobom arogantne. Potrebovala som niektoré veci uviesť na pravú mieru a naznačiť, že nie každé správanie a prístup je v poriadku. Všetkých, ktorí venujú čas čítaniu mojich článkov si veľmi vážim, taktiež si vážim všetkých, ktorí ma akýmkoľvek spôsobom podporujú prostredníctvom sociálnych sietí. Je to pre mňa jediná spätná väzba a jediná forma odmeny, ktorú mám za všetky moje články a za celý tento blog.

Teším sa na vás pri ďalších článkoch.

Dávam do pozornosti moje sociálne siete:

  • Facebook: Za Veľkou Mlákou
  • Instagram: tina_januvka

Tina

Zdieľaj

Share on facebook
Facebook

Najčítanejšie

Zaujímavosti

Sledujte ma