Milí čitatelia, prišlo mi už viacero otázok na začiatky života v Amerike. Ako už možno mnoho z Vás vie, som v USA štvrtý rok. Prišla som sem za manželom (vtedy priateľom), ktorý mi príchod a udomácnenie sa, veľmi uľahčil. Z toho dôvodu, si jeho príbeh o príchode do krajiny, v ktorej nikoho nepoznal, zaslúži viac pozornosti.
Maroš žije v USA od roku 2012. Do tejto krajiny prišiel doslova s jedným batohom, no jeho sny sa začali plniť tak, ako ani sám nedúfal. Vyštudoval americkú univerzitu Temple vo Philadelphii; počas letných prázdnin pracoval ako tréner v tenisovej akadémii na Harvarde; neskôr začal pracovať pre jednu z najväčších zdravotných poisťovní ako aktuár (poistný matematik), kde sa venuje analyzovaniu dát; popritom chodí prednášať na svoju alma mater a mentoruje jednotlivých študentov.
Začnime tým, že nám prezradíš trošku zo svojho pozadia – odkiaľ pochádzaš a ako si sa dostal k tenisu?
Som z Košíc. Na tenis ma prihlásili rodičia, s tým, že otec hrával, keď bol mladší. Aktívne som začal hrať keď som mal 10 rokov, to znamená, že som chodil hlavne po slovenských turnajoch. Môj tenisový level bol priemerný.
Čo si študoval? Keďže sa venuješ matematike, bavila ťa už počas školy?
Študoval som na osemročnom gymnáziu Trebišovská 12, so zameraním na cudzie jazyky (angličtina, nemčina). Popritom som trénoval tenis každý deň, minimálne hodinu a pol. Škola ma bavila, učil som sa rád, pretože ma vždy bavilo dozvedať sa nové veci. Moje obľúbené predmety boli matematika a angličtina.
Pamätáš si na moment, kedy ti po prvýkrát napadla myšlienka, odísť do zahraničia?
Pamätám si, že to bolo počas ústnej prezentácie na Sprachdiplom, nemecký certifikát, ktorý bol súčasťou štúdia na našej škole. Počas prezentácie som hovoril o tenise, pretože to bola veľká súčasť môjho života a keď som hovoril o budúcnosti, tak som spomenul, že možno by bolo dobre využiť tenisové schopnosti na získanie štipendia v Amerike.
Prečo práve v Amerike?
Pretože Amerika je jediná krajina, ktorá umožňuje športovať a študovať zároveň. Dokonca je možné získať športové štipendium, ktoré hradí školné a náklady na život.
Dobre, takže napadlo ti, že by si to mohol skúsiť v Amerike. Čo sa dialo potom?
Ako som už spomenul, môj tenisový level bol priemerný, a tak som sa chcel trošku zlepšiť. Zároveň som chcel mať istotu, čo sa týka štúdia. Ideálnym riešením bolo ísť študovať do Bratislavy na Univerzitu Komenského, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky a popritom trénovať tenis v akadémii TK Love 4 Tennis (dnešná akadémia Dominiky Cibulkovej).
Kedy si začal reálne riešiť možnosti v Amerike? Ako to prebiehalo?
Nemal som šajnu o procese, a tak som si všetko hľadal na internete. Hľadal som školy, ktoré majú program podobný tomu, ktorý som študoval a zároveň poskytujú tenisové štipendium. Následne som išiel na atletické stránky univerzít, aby som našiel kontakty na trénerov, ktorým som potom písal, posielal moje tenisové výsledky a video mojej tenisovej hry.
Ako si bol na tom s angličtinou? Nemal si obavy? Predsa len, je to cudzí jazyk.
Veril som svojej angličtine vďaka štúdiu a prichádzal som s ňou dosť do kontaktu na internete. Mojou túžbou bolo zlepšiť sa v angličtine a najlepšou možnosťou bolo vystaviť sa riziku a vycestovať.
Pamätáš si na deň, keď ti prišla odpoveď, že majú o teba na americkej univerzite Temple záujem? Neprepadol ťa strach?
Mal som viacero pozitívnych odpovedí, no univerzita Temple znela ako najlepšia možnosť, pretože mi poskytovala dobre štipendium, mala dobre hodnotenie a bola v metropole mesta Philadelphia. Bol som nadšený, pretože to bol môj cieľ. Reálny strach ma prepadol až v lietadle.
Prijatie je prvý krok, čakali ťa určite ďalšie vybavovačky. Bol to náročný proces?
Určite. Okrem nespočetného množstva papierovačiek kvôli športu, som potreboval vybaviť veci ako potvrdenie o očkovaniach, zdravotné poistenie, víza. Taktiež som musel na rok prerušiť štúdium na Univerzite Komenského, v prípade, že by mi to v Amerike nevyšlo. Bolo ťažké odísť z našej partie, vedel som, že to už nikdy nebude také isté. Okrem toho, mal som komplikácie s papierovačkami, ťažko sa mi zháňali niektoré dokumenty, takže som vedel, že nestihnem ani začiatok školského roka.
Spomenul si, že strach ťa prepadol až v lietadle. Povedz nám o tvojom úplne prvom príchode do Ameriky. Mal si veľa batožiny?
Prišiel som do Ameriky úplne sám s jedným batohom. Ako na vandrovku. V tej chvíli som sa bál už aj o môj jazyk, či vôbec dokážem nájsť človeka na letisku, ktorý na mňa čakal. Kruh sa uzavrel o 3 roky, keď som bol ja tým človekom, ktorý víta nových študentov.
Prišiel si do Ameriky s pocitom, že vyštuduješ vysokú školu a vrátiš sa na Slovensko?
Bol som otvorený všetkým možnostiam ale jednoznačne som prvé roky veľmi pochyboval, že som schopný a ochotný ostať v Amerike. Časom som si uvedomil, že svoje vedomosti nebudem vedieť plne využiť na Slovensku, a tak som si skôr myslel, že sa usadím v nejakej európskej metropole.
Aké boli tvoje prvé dojmy z USA? Mal si nejaké očakávania?
Moje očakávania boli založené na amerických filmoch a seriáloch, no tie neboli absolútne naplnené. Temple nie je z tých, ktoré majú veľké množstvo parkov a zelene. Bol som zaskočený rozbitou cestou, po ktorej sme išli, špinou na zemi a oblasťou, v ktorej sa škola nachádza. Bol to proste negatívny šok.
Ako vyzeral internát? Pamätáš si, koľko stál na semester?
Prvá skúsenosť bola katastrofálna. Tým, že som meškal dva týždne, prišiel som o všetky študentské orientácie pre nových študentov, ktoré boli o predstavovaní univerzity – čo kde je a podobne. Keď som prišiel, spolubývajúci a všetci chalani z tímu boli na turnaji mimo mesta, takže som ostal doslova sám. Dokonca bol víkend, takže som veľa z povinností nevedel vybaviť hneď. Izba mala pokazenú klímu, ktorá stále fúkala studený vzduch a nedala sa vypnúť. Postele nemali ani paplón či vankúš, musel som si všetko na druhý deň kúpiť. Prvú noc som ich ukradol spolubývajúcemu, inak by som zamrzol. Nepamätám si úplne presne, zdá sa mi, že cena bola na semester okolo $3 000 – $4 000, zároveň v cene bolo zahrnutých 15 jedál na týždeň.
Viem, že sme sa už o angličtine rozprávali ale ako to bolo po príchode? Pocítil si, že máš medzery?
V tíme boli chalani veľmi chápaví, pretože všetci boli zo zahraničia, takže si prechádzali tým istým. Nemal som vôbec problém s chápaním, mal som problém rozprávať, pretože mi nenapadali hneď slová, ktoré som chcel povedať. Ak mi nenapadlo slovo, musel som ho zdĺhavo opísať.
A čo Američania?
Tréner bol Američan, je to veľmi milý a chápavý človek s mnohými skúsenosťami so zahraničnými študentmi. V obchode som mal veľké problémy, hlavne vďaka prízvukom afro-americkej komunity. Niektorým doteraz nerozumiem. A to prešlo 8 rokov.
Ukončíme prvú časť tohto rozhovoru poslednou otázkou. Čo by si poradil ostatným, ktorí by chceli prísť žiť do Ameriky?
Trpezlivosť. Aj keď sa to nezdá, je to veľká zmena, veľké prispôsobenie hlavné vtedy, ak tu človek nemá známych, kto by im s príchodom pomohol. Amerika ako každé iné nové prostredie potrebuje svoj čas. Aj keď je prvá perspektíva zlá, časom sa ukážu svetlé stránky prostredia.
Pokračovanie rozhovoru sem pridám v pondelok, 5. októbra. V druhej časti sa budeme venovať najmä štúdiu a hľadaniu práce. Ak máte na Maroša otázky, prosím neváhajte ma kontaktovať, buď prostredníctvom Fb stránky Za veľkou Mlákou, alebo e-mailom na zavelkoumlakou@gmail.com.
Tina
