Milí čitatelia, vítam Vás pri druhej časti rozhovoru s mojím manželom, ktorý je zameraný na štúdium a hľadanie si práce v USA. V prvej časti sme sa venovali tomu, ako a kedy napadlo Maroša prísť za veľkú mláku a aké boli úplne prvé dojmy a skúsenosti. Ak ste tento rozhovor nečítali a chcete tak urobiť, kliknite sem: Ako som prišiel žiť do USA s jedným batohom.
Aký odbor si začal študovať a aké boli tvoje prvé dojmy z americkej univerzity?
Mojím odborom boli financie na fakulte biznisu, no predmety, ktoré som mal prvé dva semestre absolútne nenaplnili moje očakávania. Bolo to úplne niečo iné. Môj prvý predmet sa volal Youth Culture a bol o subkultúrach (punk, goth, graffiti, skateri a podobne). Vošiel som do triedy a študenti sedeli v laviciach usporiadaných do kruhu a viedli voľnú diskusiu o téme, na ktorú sa mali pripraviť. Učiteľka sedela mimo kruhu a zasahovala zriedka. Takže môj prvý dojem bol, že to vôbec nie je seriózne, nebol som si istý, či je táto škola pre mňa.
Ako to, že si nemal predmety súvisiace s odborom?
V Amerike funguje bakalársky stupeň úplne inak. Študujú sa predmety, ktoré rozširujú všeobecný prehľad a nemusia byť doslova spojené s odborom. Až v druhom ročníku som mal predmety ako úvod do financií, úvod do risk manažmentu a do väčšiny odborov, ktoré sú spojené s biznis fakultou. Vtedy som si uvedomil, že financie nie sú to čo chcem a prestúpil som na risk manažment, ktorý má na Temple univerzite v rámci Ameriky veľmi silné meno.
Na základe čoho si si vybral svoj magisterský odbor?
Prostredníctvom risk manažmentu som prišiel do kontaktu s aktuárskym odborom a uvedomil som si, že najviac pripomína odbor, ktorý som študoval na Univerzite Komenského (manažérska matematika).
V čom si vnímal najväčšie rozdiely medzi americkú univerzitou v porovnaní so slovenskou?
Najväčšie rozdiely boli v množstve úloh – v Amerike je oveľa viac domácich úloh a študenti sa koncentrujú na priebežne štúdium. Taktiež je potrebné veľa čítať, písať eseje a robiť skupinové projekty, na rozdiel od slovenského systému, kde sa kladie hlavný dôraz na skúškové obdobia. V USA sa vôbec netestuje ústnou formou a predmetov je o dosť menej, čiže študenti majú priestor na samostatné štúdium, športy atď. Štúdium je veľmi drahé, takže je tu vyššia motivácia udržať sa na škole a neprenášať predmety.
Bol si súčasťou nejaké spolku, ktoré môžeme vidieť v amerických filmoch? Existujú v skutočnosti?
Existujú a boli aj na mojej univerzite. Bol som súčasťou profesionálneho spolku Gamma Iota Sigma ale bolo to absolútne niečo iné ako vo filmoch. Hlavnou myšlienkou bolo pomáhať študentom napredovať v odbore a nájsť si prácu, žiaden alkohol.
Čo sa týka spolkov, ktoré organizujú párty atď., boli sme samostatný spolok atlétov. Čo sa týka párty života, nechodí sa po baroch ako na Slovensku, pretože študenti môžu piť v USA oficiálne až od 21 rokov. Všetci chodia na domové párty a pijú z červených pohárov, presne tak, ako vo filmoch.
Ako sa správali Američania v role spolužiakov? Dávali ti pocítiť, že nie si Američan?
Cítil som sa veľmi jedinečne, všetci okamžite reagovali na môj prízvuk a boli nadšení z toho, že som zo zahraničia. Často som sa cítil ako exotické zviera. Samozrejme že sa pýtali odkiaľ som a niektorí nevedeli, kde sa Slovensko nachádza. Na moje prekvapenie viacero ľudí hovorilo, že sú napríklad z osminy čecho-slováci, kvôli tomu, že babka alebo pradedko imigrovali z Československa. V Amerike sú zvyknutí na cudzincov, nikdy som s tým nemal negatívnu skúsenosť.
Mal si problém s peniazmi? Hradila ti univerzita vďaka tenisu celé štipendium?
Áno, peniaze boli problém. Tenisové štipendium mi hradilo približne polovicu školného. S ostatnými výdavkami mi z veľkej miery pomohli rodičia. Postupne som však chodieval na letné brigády a stáže, taktiež sa mi podarilo získať prospechové štipendiá.
Pracoval si aj v Bostone na prestížnej Univerzite Harvard, čo znie veľmi zaujímavo. Ako si sa tam dostal a čo si tam robil?
Dostal som sa tam cez môjho univerzitného tenisového trénera, ktorý mi preposlal e-mail od trénera Harvardu, a tak som sa prihlásil cez formulár. Nasledoval pohovor, na základe ktorého ma prijali. Bol som inštruktorom tenisu dve letá v detskom tábore, ktorý bol na univerzitnej pôde a zastrešoval ho Harvard.
Ako prebieha hľadanie si zamestnania pred skončením vysokej školy v USA? Pocítil si nevýhody v tom, že si zo zahraničia?
Najlepším miestom nájdenia si práce sú kariérne veľtrhy, ktoré organizuje samotná univerzita alebo profesionálna organizácia, ktorej som bol členom. Funguje to tak, že do školy prídu národní zamestnávatelia, ktorí hľadajú mladé talenty. Pokiaľ uchádzač o prácu nie je americkým občanom alebo nemá zelenú kartu, proces nájdenia si práce býva veľmi náročný.
Pamätám si, že keď som prišiel na veľtrh na ktorom bolo 50 spoločností, približne 45 neponúkalo prácu zahraničným študentom. Problém je v tom, že pracovné víza závisia od lotérie a tým pádom zamestnávateľ riskuje, že investícia do zamestnanca sa mu nemusí vyplatiť, pokiaľ on prostredníctvom lotérie nezíska víza.
Vôbec ťa to neodradilo od túžby zamestnať sa v USA? Necítil si krivdu v tom, že si do štúdia dal veľa námahy, peňazí a koniec koncov ťa nebrali ako rovnocenného?
Bolo to extrémne demotivujúce a odradzujúce, hlavne keď som bol na veľtrhu po prvýkrát. Avšak nakoplo ma to k tomu, aby som na sebe zamakal ešte viac a dokázal im, že na to mám.
Ukončíme druhú časť nášho rozhovoru motivačnou otázkou: Čo si sa zo všetkých skúseností počas vysokej školy a hľadania si práce v USA naučil?
Najviac som sa naučil to, že každá ťažkosť, znevýhodnenie a zlá situácia sa dá obrátiť na niečo pozitívne a že ťažká práca sa tu naozaj vypláca.
Pokračovanie rozhovoru sem pridám 12. októbra. V ďalšej časti sa dozviete, ako sa Marošovi podarilo uspieť na pohovore, čo radí študentom na prednáškach a ako sme sa kvôli vízam a lotérií skoro sťahovali do Hong Kongu či Dubaja.
Tina
